Patróni vo farnosti
Sv. Vavrinec, diakon
Pôvodný životopis sv. Vavrinca nemáme. Fakty o ňom nám podáva jedine tradícia, ktorá je však veľmi živá a dôveryhodná. Sv. Vavrinec sa narodil v Španielsku na vidieku v prvej polovici 3. storočia. Z jeho mladosti vieme len to, že ako mladík prišiel do Ríma a tam bol vychovaný. Stal sa známym a obľúbeným pre svoju zbožnosť a iné čnosti. Dňa 30. augusta 257 sa stal pápežom Sixtus II. (257-258), ktorý bol predtým diakonom rímskej Cirkvi. Za svojho nástupcu určil mladého Vavrinca.
Zobraziť celý článok
Diakoni rímskej Cirkvi boli vtedy priamymi spolupracovníkmi pápeža. A tak aj sv. Vavrinec sa spolu s pápežom staral o asi štyridsaťtisíc kresťanov.
Cisár Valerián bol spočiatku voči kresťanom tolerantný, avšak r. 257 začal kresťanov prenasledovať. Prvou obeťou bol Sixtov predchodca, pápež sv. Štefan I. (254-257). Dňa 6. augusta 258 šiel Sixtus II. na Pretextatov cintorín, aby tam slúžil omšu. Boli tam aj diakoni, teda aj Vavrinec. Vavrinca však nezajali, hoci sa chcel sám vydať. Pápež mu prikázal, aby zobral poklady Cirkvi a rozdal ich chudobným. Tiež mu predpovedal, že má ešte tri dni života. Vavrinec teda šiel a rozdal poklady Cirkvi medzi chudobných. Súčasne ich povzbudzoval a potešoval, aby vytrvali vo viere. Rímsky prefekt vedel o tom, že Vavrinec má poklad Cirkvi, preto ho dal zajať a žiadal od neho poklad. Vavrinec si vyžiadal čas, no zhromaždil nie poklad, ale všetkých chudobných, mrzákov, starcov, vdovy a siroty. Prefektovi povedal: "Toto je bohatstvo, títo sú poklady Cirkvi!" Prefekt sa rozzúril a rozkázal, aby ho spútali a odvliekli na viminálsky vŕšok na Tiburskej ceste. Tam ho bičovali bičmi, ktoré mali na konci železné guľky, bili ho kyjmi a natiahli na škripec. Vavrinec sa bez prestania modlil. Keď to videli okolostojaci pohania, mnohí sa obrátili na kresťanstvo. Medzi nimi bolo stošesťdesiatpäť vojakov. Vojenských dôstojníkov Romana, Krescencia a Klaudia Severa dal prefekt hneď sťať a Vavrinca odviesť do žalára. Na druhý deň ho znova vypočúval a mučil. Keďže Vavrinec sa nechcel vzdať svojej viery, vojaci za mestom rozložili oheň, z Vavrinca zvliekli šaty a priviazali ho na železný rošt. Podeň potom podložili žeravé uhlie a pomaly ho pálili. Vavrinec však zostal pokojný a celý čas sa modlil. Dokonca povedal svojim katom: "Nevidíte, že polovica môjho tela je už upečená? Obráťte ma aj na druhú stranu, aby ste sa mohli najesť z môjho tela!" Ukrutný prefekt to spravil a potom ešte niekoľkokrát obrátil Vavrincovo telo. Vavrinec zanedlho odovzdal svoju dušu Bohu. Stalo sa to 10. augusta 258.
Telo sv. Vavrinca potom kresťania pochovali na poli asi dvetisíc metrov od mesta. Nad jeho hrobom dal cisár Konštantín postaviť nádhernú baziliku. Do dnešného dňa odpočívajú jeho telesné pozostatky v tejto Bazilike sv. Vavrinca za hradbami na Námestí sv. Vavrinca priamo pri rímskom Campo Verano. Táto bazilika aj dnes patrí medzi sedem hlavných chrámov Ríma.
V "Tesoro delle Reliquie" vo Vatikáne sa už po stáročia uchováva hlava sv. Vavrinca, jedna z najcennejších relikvií raného kresťanstva. Vavrinec je zobrazovaný vždy ako mladý diakon, väčšinou s roštom. Niekedy má u seba mešec s peniazmi alebo chlebom ako symboly rozdeľovania cirkevného majetku chudobným. Často býva zobrazované aj jeho umučenie (ako môžeme vidieť aj na hornom obrázku: "Vavrincovo umučenie" - rytina od Louisa Vorstermanna podľa maľby Petra Pavla Rubensa). Meno sv. Vavrinca sa spomína v Rímskom kánone a deň jeho umučenia slávime ako sviatok. V našej farnosti je to slávnosť titulu farského Kostola sv. Vavrinca v Borovciach.
Cisár Valerián bol spočiatku voči kresťanom tolerantný, avšak r. 257 začal kresťanov prenasledovať. Prvou obeťou bol Sixtov predchodca, pápež sv. Štefan I. (254-257). Dňa 6. augusta 258 šiel Sixtus II. na Pretextatov cintorín, aby tam slúžil omšu. Boli tam aj diakoni, teda aj Vavrinec. Vavrinca však nezajali, hoci sa chcel sám vydať. Pápež mu prikázal, aby zobral poklady Cirkvi a rozdal ich chudobným. Tiež mu predpovedal, že má ešte tri dni života. Vavrinec teda šiel a rozdal poklady Cirkvi medzi chudobných. Súčasne ich povzbudzoval a potešoval, aby vytrvali vo viere. Rímsky prefekt vedel o tom, že Vavrinec má poklad Cirkvi, preto ho dal zajať a žiadal od neho poklad. Vavrinec si vyžiadal čas, no zhromaždil nie poklad, ale všetkých chudobných, mrzákov, starcov, vdovy a siroty. Prefektovi povedal: "Toto je bohatstvo, títo sú poklady Cirkvi!" Prefekt sa rozzúril a rozkázal, aby ho spútali a odvliekli na viminálsky vŕšok na Tiburskej ceste. Tam ho bičovali bičmi, ktoré mali na konci železné guľky, bili ho kyjmi a natiahli na škripec. Vavrinec sa bez prestania modlil. Keď to videli okolostojaci pohania, mnohí sa obrátili na kresťanstvo. Medzi nimi bolo stošesťdesiatpäť vojakov. Vojenských dôstojníkov Romana, Krescencia a Klaudia Severa dal prefekt hneď sťať a Vavrinca odviesť do žalára. Na druhý deň ho znova vypočúval a mučil. Keďže Vavrinec sa nechcel vzdať svojej viery, vojaci za mestom rozložili oheň, z Vavrinca zvliekli šaty a priviazali ho na železný rošt. Podeň potom podložili žeravé uhlie a pomaly ho pálili. Vavrinec však zostal pokojný a celý čas sa modlil. Dokonca povedal svojim katom: "Nevidíte, že polovica môjho tela je už upečená? Obráťte ma aj na druhú stranu, aby ste sa mohli najesť z môjho tela!" Ukrutný prefekt to spravil a potom ešte niekoľkokrát obrátil Vavrincovo telo. Vavrinec zanedlho odovzdal svoju dušu Bohu. Stalo sa to 10. augusta 258.
Telo sv. Vavrinca potom kresťania pochovali na poli asi dvetisíc metrov od mesta. Nad jeho hrobom dal cisár Konštantín postaviť nádhernú baziliku. Do dnešného dňa odpočívajú jeho telesné pozostatky v tejto Bazilike sv. Vavrinca za hradbami na Námestí sv. Vavrinca priamo pri rímskom Campo Verano. Táto bazilika aj dnes patrí medzi sedem hlavných chrámov Ríma.
V "Tesoro delle Reliquie" vo Vatikáne sa už po stáročia uchováva hlava sv. Vavrinca, jedna z najcennejších relikvií raného kresťanstva. Vavrinec je zobrazovaný vždy ako mladý diakon, väčšinou s roštom. Niekedy má u seba mešec s peniazmi alebo chlebom ako symboly rozdeľovania cirkevného majetku chudobným. Často býva zobrazované aj jeho umučenie (ako môžeme vidieť aj na hornom obrázku: "Vavrincovo umučenie" - rytina od Louisa Vorstermanna podľa maľby Petra Pavla Rubensa). Meno sv. Vavrinca sa spomína v Rímskom kánone a deň jeho umučenia slávime ako sviatok. V našej farnosti je to slávnosť titulu farského Kostola sv. Vavrinca v Borovciach.
Sv. Štefan Uhorský
Keď prišli Maďari do strednej Európy, počínali si podobne ako bojové nomádske kmene Húnov a Avarov: prepadali okolité krajiny, pustošili ich a živili sa z koristi, ktorú získali výbojmi. Pri tomto spôsobe života im hrozilo nebezpečenstvo, že zaniknú podobne, ako zanikli ich predchodcovia. To si uvedomil maďarský vojvoda Gejza, keď utrpel ťažkú porážku od nemeckého cisára Otta l. pri rieke Lech roku 955. Preto sa usiloval previesť svoj národ na usadlý spôsob života a na prijatie západnej kultúry, vrátane kresťanstva.
Zobraziť celý článok
Jeho zámer naplno uskutočnil jeho syn Vajk, ktorý dostal pri krste meno Štefan.
Rok narodenia Vajka - Štefana nepoznáme. Niekde sa uvádza rok 969, inde 975, ba i 977. Podobne rok jeho krstu je neistý. Historické štúdie, ktoré predpokladajú rok jeho narodenia 969, kladú krst do rokov 973 - 974. Hoci s určitosťou nepoznáme ani meno krstiteľa, viacerí historici sa zhodujú v názore, že Štefana pokrstil biskupom Pilgrimom poverený kňaz passovského biskupstva. Ťažko však možno pripustiť tvrdenie, že Gejzovho syna pokrstil sv. Vojtech, ako to tvrdia niektorí životopisci. Ale je ľahko možné, že pražský biskup udelil Štefanovi sviatosť birmovania.
Štefan už od skorej mladosti prejavoval vlastnosti dobrého panovníka: bol inteligentný, so širokým rozhl'adom, rozvážny pri rozhodovaní, ale dôsledný a energický pri uskutočňovaní rozhodnutí. Kresťanstvo prijal dušou i telom, v čom ho podporovala jeho nábožná manželka Gizela, sestra nemeckého cisára Henricha II. Po smrti svojho otca Gejzu sa stal Štefan roku 977 uhorským panovníkom.
Mladý vladár najprv zjednotil maďarský národ politicky a upevnil svoju moc vo víťazných bojoch. Potom sa dal do budovania občianskej a cirkevnej organizácie svojej krajiny. Cirkevnoprávne rozdelil celé územie na 10 diecéz, z čoho boli dve arcibiskupstvá (Ostrihom a Kalocsa) a osem biskupstiev. Na vidieku dal postaviť pre každých desať obcí jeden kostol. Okrem toho zakladal kláštory. Všeobecne podporoval duchovenstvo, aby s jeho pomocou mohol položiť solídne základy kresťanstva a kresťanskej kultúry vo svojom štáte. Jeho najbližšími spolupracovníkmi boli benediktíni, spomedzi ktorých pochádzala väčšina prvých biskupov.
Aby upevnil dosiahnuté výsledky a dal im zreteľné vonkajšie vyjadrenie, požiadal pápeža Silvestra II. o udelenie kráľovskej koruny. Pápež po dohode s cisárom Ottom III. súhlasil. Cirkevný obrad kráľovskej korunovácie sa konal na Vianoce roku 1000 v Ostrihome. Pre veľké zásluhy o Cirkev v rodiacom sa Uhorsku Štefan dostal titul "apoštolského kráľa" a rozličné privilégiá pri udeľovaní cirkevných hodností.
Uhorský kráľ Štefan mal možno viacej detí, ale dospelého veku sa dožil iba jeho syn Imrich. Otec chcel, aby sa z neho stal príkladný kresťanský vladár, ktorý by po ňom viedol a všestranne zveľaďoval krajinu. Preto ho zveril na výchovu sv. Gerardovi, prvému csanádskemu biskupovi. Okrem toho dal pre Imricha zostaviť akési pravidlá alebo zrkadlo ideálneho kresťanského kráľa. Štefan sa už chystal odovzdať svojmu synovi vládu, keď Imrich pri jednej poľovačke roku 1031 utrpel vážne zranenie, ktorému podľahol. Štefan bolestne okúsil kalich trpkosti. Smrť milovaného syna znášal veľmi ťažko. Ustavične sa modlil k Bohu, odovzdával seba i krajinu do Božej opatery. Len živá viera v Boha mu dodávala útechu.
Posledné roky života mu zakalili aj intrigy príbuzných, ktorí sa usilovali zaistiť si následníkov trónu. Keď sa Štefan postaral o svojho nasledovníka, pripravil sa na blaženú smrť, ktorá prišla 15. augusta 1038 v Ostrihome v šesťdesiatom deviatom roku jeho zbožného života. Telo svätca po skonaní preniesli do Stoličného Belehradu, kde ho pochovali v bazilike, ktorú sám postavil. V roku 1083 dal pápež Gregor VII. (1073-1085) vykonať "elevatio corporis" (vyzdvihnutie tela) všetkých tých, ktorí obrátili Panóniu na kresťanskú vieru – medzi nimi, pravdaže, prvé miesto patrilo Štefanovi. Toto rozhodnutie bolo vlastne aktom jeho vyhlásenia za svätého. Spolu s ním boli vyhlásení za svätých i jeho syn Imrich, biskup Gerard a slovenskí benediktínski mnísi Andrej - Svorad a Benedikt. Manželka sv. Štefana sa uctieva ako blahoslavená.
Svätý Štefan Uhorský patrí nepochybne medzi vladárov, ktorí si zasluhujú čestné miesto tak v občianskych, ako aj v cirkevných dejinách. Spomienka sv. Štefana, uhorského kráľa, sa v novom kalendári slávi 16. augusta a je to zároveň slávnosť titulu filiálneho Kostola sv. Štefana Uhorského v Trebaticiach.
Rok narodenia Vajka - Štefana nepoznáme. Niekde sa uvádza rok 969, inde 975, ba i 977. Podobne rok jeho krstu je neistý. Historické štúdie, ktoré predpokladajú rok jeho narodenia 969, kladú krst do rokov 973 - 974. Hoci s určitosťou nepoznáme ani meno krstiteľa, viacerí historici sa zhodujú v názore, že Štefana pokrstil biskupom Pilgrimom poverený kňaz passovského biskupstva. Ťažko však možno pripustiť tvrdenie, že Gejzovho syna pokrstil sv. Vojtech, ako to tvrdia niektorí životopisci. Ale je ľahko možné, že pražský biskup udelil Štefanovi sviatosť birmovania.
Štefan už od skorej mladosti prejavoval vlastnosti dobrého panovníka: bol inteligentný, so širokým rozhl'adom, rozvážny pri rozhodovaní, ale dôsledný a energický pri uskutočňovaní rozhodnutí. Kresťanstvo prijal dušou i telom, v čom ho podporovala jeho nábožná manželka Gizela, sestra nemeckého cisára Henricha II. Po smrti svojho otca Gejzu sa stal Štefan roku 977 uhorským panovníkom.
Mladý vladár najprv zjednotil maďarský národ politicky a upevnil svoju moc vo víťazných bojoch. Potom sa dal do budovania občianskej a cirkevnej organizácie svojej krajiny. Cirkevnoprávne rozdelil celé územie na 10 diecéz, z čoho boli dve arcibiskupstvá (Ostrihom a Kalocsa) a osem biskupstiev. Na vidieku dal postaviť pre každých desať obcí jeden kostol. Okrem toho zakladal kláštory. Všeobecne podporoval duchovenstvo, aby s jeho pomocou mohol položiť solídne základy kresťanstva a kresťanskej kultúry vo svojom štáte. Jeho najbližšími spolupracovníkmi boli benediktíni, spomedzi ktorých pochádzala väčšina prvých biskupov.
Aby upevnil dosiahnuté výsledky a dal im zreteľné vonkajšie vyjadrenie, požiadal pápeža Silvestra II. o udelenie kráľovskej koruny. Pápež po dohode s cisárom Ottom III. súhlasil. Cirkevný obrad kráľovskej korunovácie sa konal na Vianoce roku 1000 v Ostrihome. Pre veľké zásluhy o Cirkev v rodiacom sa Uhorsku Štefan dostal titul "apoštolského kráľa" a rozličné privilégiá pri udeľovaní cirkevných hodností.
Uhorský kráľ Štefan mal možno viacej detí, ale dospelého veku sa dožil iba jeho syn Imrich. Otec chcel, aby sa z neho stal príkladný kresťanský vladár, ktorý by po ňom viedol a všestranne zveľaďoval krajinu. Preto ho zveril na výchovu sv. Gerardovi, prvému csanádskemu biskupovi. Okrem toho dal pre Imricha zostaviť akési pravidlá alebo zrkadlo ideálneho kresťanského kráľa. Štefan sa už chystal odovzdať svojmu synovi vládu, keď Imrich pri jednej poľovačke roku 1031 utrpel vážne zranenie, ktorému podľahol. Štefan bolestne okúsil kalich trpkosti. Smrť milovaného syna znášal veľmi ťažko. Ustavične sa modlil k Bohu, odovzdával seba i krajinu do Božej opatery. Len živá viera v Boha mu dodávala útechu.
Posledné roky života mu zakalili aj intrigy príbuzných, ktorí sa usilovali zaistiť si následníkov trónu. Keď sa Štefan postaral o svojho nasledovníka, pripravil sa na blaženú smrť, ktorá prišla 15. augusta 1038 v Ostrihome v šesťdesiatom deviatom roku jeho zbožného života. Telo svätca po skonaní preniesli do Stoličného Belehradu, kde ho pochovali v bazilike, ktorú sám postavil. V roku 1083 dal pápež Gregor VII. (1073-1085) vykonať "elevatio corporis" (vyzdvihnutie tela) všetkých tých, ktorí obrátili Panóniu na kresťanskú vieru – medzi nimi, pravdaže, prvé miesto patrilo Štefanovi. Toto rozhodnutie bolo vlastne aktom jeho vyhlásenia za svätého. Spolu s ním boli vyhlásení za svätých i jeho syn Imrich, biskup Gerard a slovenskí benediktínski mnísi Andrej - Svorad a Benedikt. Manželka sv. Štefana sa uctieva ako blahoslavená.
Svätý Štefan Uhorský patrí nepochybne medzi vladárov, ktorí si zasluhujú čestné miesto tak v občianskych, ako aj v cirkevných dejinách. Spomienka sv. Štefana, uhorského kráľa, sa v novom kalendári slávi 16. augusta a je to zároveň slávnosť titulu filiálneho Kostola sv. Štefana Uhorského v Trebaticiach.